Quo vadis?

Autor: Miriam Králiková | 21.8.2013 o 16:00 | (upravené 21.8.2013 o 16:09) Karma článku: 11,04 | Prečítané:  703x

Keď som ju videla prvýkrát, môj radar na ľudské povahy mi tíško, ale dôrazne zašepkal do ucha, „s touto teda určite nebudeš vychádzať. Radšej sa priprav, poriadne, vyzerá to tak, že budete kolegyne.“ Vlasy mala stiahnuté v chvoste, na očiach prísne pôsobiace okuliare v tenkom ráme, pohybovala sa tak dominantne a sebavedomo na tom cudzom území, až som mala pocit, že jej celé patrí. Rozmýšľala som, s kým sa asi bude kamarátiť a či to na výške náhodou nebude ako v amerických filmoch o stredných školách, kde sú decká dominantné a potom decká s hlavou v záchode. Zápis do prvého ročníka som teda prežila v rozhovoroch s vlastným radarom na ľudí, ktorý za celú dobu nepovedal vôbec nič pozitívne.

„Kam ideš?“ opýtala som sa toho prísne vyzerajúceho dievčaťa v jedno dopoludnie, keď sme odchádzali z prednášky. To som už svoj radar ignorovala, pretože podľa neho boli všetci prísni, namyslení a nepriateľskí. Pamätám si ako sa otočila a usmiala. Nebol to povrchný úsmev, bolo v ňom čosi čarovné. Na tej chodbe v budove na Gongovej ulici sa zrodilo najväčšie priateľstvo môjho života.

O týždeň na to sme spolu sedeli pri Dunaji a jedli domáce zásoby, čo nám mamky pribalili na intrák. „Neviem si tu zvyknúť. Veľké mesto, cudzí ľudia...“, „presne viem o čom hovoríš...“, slová sem-tam striedalo ticho. Veľavravné, také v ktorom zaniká egoistické presadzovanie vlastných zážitkov, pretože ho vytlačí reč sveta, ktorou sa zhovárajú duše. Vlasy mala vtedy rozpustené, vôbec sa nemaľovala a tiež si nerobila starosti s vysokými opätkami a najnovšími módnymi hitmi zo ženských magazínov. Bola iná a to sa mi na nej začínalo páčiť.

Izbu mala na Šturáku, jedno poschodie podo mnou a keď nás zblížili hokejové zápasy, ktoré ona milovala a ja, povedzme, že milovala tiež, stretávali sme sa v kuchynke, kde sme spriadali plány na záchranu sveta. Niekedy na záchranu jedna druhej. V spoločnosti mastného sporáka, starej plynovej rúry a umývadla plného zvyškov jedla sme odhaľovali veľké tajomstvá vlastných životov. Naše priateľstvo sa stávalo dokonalým. Plné výbuchov smiechu, zimomriavok, stále tuhších objatí, slobody a bezmyšlienkovitých úletov sa stalo stredobodom nášho spoločného vesmíru. Ona jediná mi tam v cudzom svete za múrmi mojej detskej izby dala pocítiť, že nie som sama, že už nikdy nebudem.

V Dominike som spoznala Boha, najláskavejšieho a najmilosrdnejšieho. Takého, ktorý sa navlečie do kvietkovaných šiat, aj keď ich nenávidí. Takého, ktorý vás pozve k sebe domov a nechá vás spať vo svojej posteli hneď vedľa steny plnej hokejových velikánov. Takého, ktorý sa s vami opije a stopne neznáme auto na bratislavskom letisku. Takého, ktorý sa s vami nahlas pomodlí. Takého nekonečne dobrého, šialeného, sarkastického, krásneho a výnimočného ako je ona.

Na záver príbehu by sa hodil nečakaný zvrat, hádka, alebo aspoň trochu napätia, ale to by už nebol skutočný príbeh, takže na radosť všetkých kritikov sa od mojej prvej otázky až po našu dnešnú virtuálnu konverzáciu nestalo nič, čo by som nemohla nazvať Dokonalým okamihom.

 

Keď som u nej na Kysuciach bola prvýkrát, za oknami sa celé dni vznášala hmla a všetko bolo vlhké od dažďa. V deň keď som odchádzala som si do denníka zapísala, čo mala oblečené, pretože som vedela, že to o pár rokov bude môcť byť smiešne, no pred tým, než som ho zatvorila, mi do ruky vložila štvorlístok, ktorý som našla u nich v záhrade pred domom. Bol prilepený na malom papieriku, kde jej červeným drobným písmom stálo pár slov. Šťastie nie je štvorlístok, nehľadaj ho v tráve. To už nemusím. Mám ho v Bohu realizujúcom sa v našom nekonečne bláznivom priateľstve.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?