Svet lavičiek a lavičkových zákonov

Autor: Miriam Králiková | 20.3.2013 o 23:35 | Karma článku: 7,40 | Prečítané:  367x

Kráčam si vyhriatym námestím lemovaným lavičkami a všetko okolo mi pripadá teplé a žlté. Na oblohe visí popoludňajšie slnko, odráža sa od kameňov, od cesty, aj od kovového hrdzavejúceho zábradlia. Nie je to však to skutočné jarné teplo, je to teplo po zime. Keď ľuďom príde hlúpe neodmotať si z krku šál, nerozopnúť si vrchný gombík na kabáte a nekúpiť si zmrzlinu aj za cenu bolestivých zapálených následkov.

Pohodlne sa usadia na tvrdé drevené lavičky a obzerajú sa dookola. Tiež si jednu vyberiem. So šálom v ruke, rozpnutou vetrovkou a jahodovou zmrzlinou v kornúte za sedemdesiat centov si sadnem na jednu prázdnu, hľadiacu na poloplnú terasu reštaurácie využívajúcej Slnko ako reklamný pútač pre potenciálnych zákazníkov. Špičku kornútu odlomím a hodím ju holubovi, ktorý zmätene pobehuje okolo mojej lavičky. Mojej? Pokrútim hlavou nad egoistickým privlastnením a znovu mu kúsok odlomím. Škoda, že nie je vidieť, či mu to robí radosť. Že nevie nič povedať, ako ľudia.

Zdvihnem hlavu, odhrniem si z tváre vlasy, ktoré si dnes musím umyť a hľadím na ľudí roztrúsených po lavičkách. Rozmýšľam, kto z nich by stál o moju zmrzlinu. Prúd nasledujúcich myšlienok ovplyvní zistenie, že všetci tí, ktorí tu sedia, sedia sami. Sedia príliš chladne, príliš neľudsky, príliš ďaleko od seba.  Sedíme a nepoznáme sa a nemáme potrebu sadať si príliš blízko.

V parku totiž človek vstupuje do zvláštneho lavičkového sveta, v ktorom vládne lavičkový zákon. A to nesadať si na lavičku, ktorú už niekto obsadil. Bolo by to neetické narušenie súkromného priestoru, násilný vpád do cudzieho teritória, necitlivý útok na cudzie územie. Tento zákon, ako aj všetky ostatné mimo lavičkového sveta, sme spontánne ratifikovali a dôsledne ho dodržujeme. Nikto sa tu nikoho na nič nepýta, nikto nikomu neodpovedá, príbehy sú tu uzavreté v introvertných bublinách, ktoré sa nemôžu navzájom dotýkať. Praskli by.

A tak sa tvárime veľmi zamyslene a hĺbavo, keď si sadáme, keď sedíme a aj keď prestávame sedieť, pretože to dáva samote to správne odôvodnenie. Nie sme sami preto, že sme sami. My sme sami, lebo chceme byť sami. A v tomto lavičkovom svete si to všetci navzájom veríme. Ja potrebujem samotu rovnako ako oni a oni ju potrebujú rovnako ako ja. Čiže ako to vlastne je?

Snáď keby sa dnes našiel výtržník, ktorý by lavičkový zákon porušil, mohol celý text vyzerať inak. Čo vlastne stále môže, ak máte chuť na výtržnosti.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?