Pošleš to ďalej?

Autor: Miriam Králiková | 14.3.2013 o 11:23 | Karma článku: 9,17 | Prečítané:  1069x

Zima v uliciach sa roztápa. Spoza mrakov sa do sivého snehu zavŕtava stále vzdialené a stále príliš chladné Slnko. Obchádzam tvoriace sa mláky, spod podrážok mi do strán odfrkuje hustá snehová kaša. Trochu pobehnem, cítim sneh na nohaviciach, prediera sa riflovinou a chladí na koži. Spoza rohu sa vynorí známy chrám a ja s pocitom náhlej úcty spomalím. Pristúpim k veľkým dvojkrídlovým dverám a zapriem sa do nich ramenom. Sprevádzaná vŕzganím starých hrdzavých pántov vstúpim dnu. Do ticha. Dva prsty do vody, prežehnám sa, kráčam k poslednej lavici.

Pokľaknem, skloním hlavu, vraj pokorne, a sadnem si. Prsty na rukách automaticky prepletiem v modlitbe. Slová k Otcovi, ktoré ma naučila stará mama akosi zanikajú v prúde atraktívnejších myšlienok. Rozmýšľam, či mám dosť peňazí, aby som si mohla tento týždeň dovoliť o čosi blahobytnejší život a nazriem do peňaženky. Mám. Poteším sa, v duchu ešte rátam, koľko som vlastne za posledné dni minula a trochu sa zhrozím. Pár sekúnd vymýšľam vhodný scenár zodpovedného utrácania financií, ktorý by mal zachrániť zdesenie mojej mamy nad vybieleným účtom.

Vrátim sa k modlitbe, ale znovu len na chvíľu. Napadlo mi, že som ešte stále nedopísala úlohu z minulého týždňa. Žilami sa mi vo vlnách rozprúdila minidávka paniky, ktorú som spacifikovala jednoduchým: „v noci to dorobím“. Pár lavíc predo mnou si nejaká dvojica vymenila vášnivý bozk. Zhrozím sa druhýkrát. Starenka sediaca za nimi sa prežehná. Uhnem pohľadom a tvárim sa, že som nič nevidela. Chlapíkovi vedľa mňa prišla esemeska, ktosi si hlasno odkašľal. Chvíľu si prezerám obrazy trpiaceho Ježiša pod svojim krížom a opäť sa vraciam k modlitbe. Rozmýšľam, či ešte vôbec bude vypočutá. Zhrozím sa tretíkrát. Tento raz sama nad sebou.

Obklopí ma ticho. Husté, nepríjemné, pochmúrne. Dopadne na mňa s ráznosťou padajúcej skaly a ja cítim, ako sa pod jej ťarchou začínam hrbiť. Nie v duchu, naozaj. Obzriem sa dookola a vidím tých istých ľudí, tých, ktorí tu sedeli aj keď som vošla, tých, ktorých spájalo rovnaké nevyslovené tajomstvo vznášajúce sa v tomto desivom tichu nad našimi hlavami. Otázniky, veľa otáznikov, ale žiadna bodka, žiaden výkričník. V tej chvíli sa cítim byť človekom viac ako kedykoľvek pred tým, no nijako ma ten nový pocit neteší. Vošli sme do stánku veriacich, do chrámu pokory, nádeje a lásky, vošli sme do kostola, aby sme na 45 minút boli jeho súčasťou. Aby sme tu našli kúzlo, ktoré tu už nie je. Aby sme ospravedlnili vlastné hriechy nie lepším činom, ale výhovorkou. Aby sme sa zhrozili nad úprimným bozkom. Aby sme do esemesky mohli napísať, „nemám čas, som v kostole.“ Aby sme sa modlili a potom sa pýtali, „prečo nás, Bože, nepočuješ?“ Robíme to všetci. Úplne všetci. A nie len v kostole.

Omša prebehne ako vždy, nikto si nevšimol, že vzduch oťažel a že zvláštne smrdí výčitkou.

Rozmýšľam, ako chce človek bojovať s chudobou, ako chce zachraňovať veľryby, čo chce urobiť, aby médiá prestali vysielať programy, ktoré degradujú spoločnosť, ako chce zmeniť to, že demokracia sa u nás stala len utopickou nálepkou na Ficovom čele, ako chce bojovať proti nespravodlivosti cirkvi voči Bezákovi, keď sa v kostole miesto Boha zhovára sám so sebou. Keď sa v dialógu s kamarátom zhovára sám so sebou. Keď sa v diskusii s neznámymi ľuďmi na zastávke zhovára sám so sebou. Sme egoisti, ktorí okrem počúvania vlastných slov sem-tam zachytia správu o tom, že svet sa rúti do katastrofy a v pohodlí vlastných drahých bytov, pred vlastnými drahými telkami odvážne dvíhajú päste. Chceme sa biť. Za seba.

V ten večer som pri odchode z kostola pokľakla pred Bohom so skutočnou pokorou. Možno trochu optimisticky verím, že aj napriek vrodenému hendikepu „hriešnika“ mám moc zmeniť svet. Nie preto, že chodím do kostola a už vôbec nie preto, že verím v Boha. Ja verím v to, že dokážem nezištne pomôcť. Urobiť Dobrý skutok. Za lepší svet. Pýtam sa, pošleš to ďalej?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?