Mesto je ako človek

Autor: Miriam Králiková | 10.1.2013 o 18:18 | (upravené 10.1.2013 o 18:29) Karma článku: 9,22 | Prečítané:  255x

Mesto je ako človek. Snaží sa pôsobiť príťažlivo, láka vôňami reštaurácií, príležitosťami rušných ulíc, rizikom tmavých podchodov aj krásou vysvietených námestí. Má však svoje tajomstvá, nevyslovené, skryté kdesi na okraji, kam nik nechodí. Aj človek má tajomstvá a neodhalí ich tým, ktorých viac než jeho duša zaujíma jeho telo. Ako napísal známy brazílsky spisovateľ v jednej zo svojich úvah, ak chcete spoznať mesto, vyhnite sa múzeám, nevyhľadávajte pamiatky, nesnažte sa všetko vidieť a všetko zachytiť. Nevšímajte si telo, všímajte si ducha tajomných uličiek, príbehy miestnych ľudí, pouličných hudobníkov, všimnite si slnko, ktoré tam svieti inak ako doma a hlavne sa nebojte stratiť. Ja som sa stratila v Prahe.

„Čo človek môže dať Prahe?“ pýtam sa kamaráta pri pohľade na Vltavu, ktorej tmavé vody lenivo unášajú biele labute. Chvíľu zostal ticho, do ktorého hladne hrýzol hukot motorov a vrava náhliacich sa ľudí.

„Je to dáma. Neviem, čo by potešilo dámu.“ odpovedal a jeho otázka zostala visieť vo vzduchu ako hmla, ktorá nám bránila vo výhľade na Karlov most. V ten deň sme ju obaja videli prvý krát.

Zo začiatku sme chceli vidieť tie slávne miesta známe z pohľadníc. Urobili sme si pár fotiek, najedli sa v typicky českej reštaurácii, zapadli do davu turistov z Rakúska a prúdom ich krokov sa nechali unášať atmosférou vianočných trhov.

Cítila som sa ako cudzinec na návšteve cudzieho mesta. Čiže úplne normálne...

V kolobehu putovania, fotenia, nákupov a nových tvárí ma stále bombardoval nástojčivý pocit, že nemôžem odísť bez toho, aby som Prahe čosi dala. Čosi výnimočné.

Na druhý deň sme vzdali boj s hľadaním pamiatok a rozhodli sme sa urobiť si deň po svojom. Najedli sme sa v hoteli, odkiaľ sme vypadli až keď sa vonku zotmelo. Túlali sme sa nepomenovanými miestami a rozprávali sme o svojich životoch. Stromy, tráva, dážď, ktorý sa spustil z oblohy nad starou Prahou počúvali naše vyznania a bez toho, aby sme si to všimli nás odviedli z centra na okraj.

V ten večer nás sprevádzala. Ukázala nám kostol a prezradila, za čo sa ľudia modlia. Priviedla nás na kopček nad mestom, z ktorého ulíc sa do tmavej noci ozýval tlkot srdca jednej dámy, ktorá nikdy nechodí spať. Zaviedla nás opäť na Karlov most a ukázala nám, čo sme si pred tým nevšimli. Trasúce sa ruky ľudí kľačiacich pokorne na zemi a prijímajúcich peniaze od tých, ktorí si u nich kupovali dobré skutky. Predstavila nám veselú skupinu chlapíkov, ktorí chladný vlhký vzduch nad dravou riekou napĺňali hudbou. A my sme si tam spolu zatancovali. Ľudia si nás fotili, smiali sa a ukazovali na nás prstom a pri tom nechápali, že my obaja sme tam tancovali s Prahou. Vo zvukoch končiacej piesne od Louisa Armstronga sme zišli z mosta dolu k vode na malé opustené mólo. Sledovali sme odtiaľ odrazy svetiel mihajúcich sa na hladine, vytvárajúcich tak obraz obráteného neexistujúceho sveta.

V tej chvíli som sa cítila ako roky blúdiaca duša, ktorá konečne našla svoj domov . Čiže úplne normálne.

Sediac v MCdonalde pri jedle zhotovenom za dve minúty sme sa v tichu prežúvania a dôverne známych pohľadov obaja lúčili s novým domovom.

„Vieš čo môžeš dať Prahe?“ prerušil elektrizujúce ticho náhlou otázkou. „Môžeš si kúpiť nejaký suvenír, alebo jej zložiť poklonu, alebo sa hodiť do jej tajomných vôd a venovať jej svoj život, alebo...“

„Sa do nej jednoducho zaľúbiť.“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?