Mám dôkaz, že sa to dá...

Autor: Miriam Králiková | 6.11.2012 o 0:05 | (upravené 6.11.2012 o 0:11) Karma článku: 6,47 | Prečítané:  560x

Človek ráno vstáva, pozrie na hodinky a chvíľu rozmýšľa, koľko času má ešte na krátky spánok. Presunie budík a získané minúty využije na niekoľkosekundový výlet do sveta bez nezmyselného kradnutia času, ktorý aj tak nikomu nepatrí a teda je všetkým k dispozícii. V dobe upísanej rýchlosti si túto skutočnosť neuvedomujeme a tak máme pocit viny už aj kvôli tomu, že si pospíme o niečo dlhšie.  Akoby nám za tých pár minút mohlo čosi dôležité uniknúť.

 

Aj moje rána bývajú také. Vlastne, celé moje dni sú o naháňaní času a napriek tomu rada kritizujem všetkých, ktorí sa nevedia zastaviť a vychutnať prítomný okamih. Aby som sa sama pred sebou necítila hlúpo, zvykla som si vyjsť na krátku prechádzku do lesa, vyhradiť si čas pre čas a tváriť sa dôležito a výnimočne. Prihovárala som sa k Bohu, myslela si, že Ho poznám a skoro dokonale mu rozumiem. Môj omyl z mora všetkých poloprávd, hypotéz a klamstiev vytrhol jeden jediný zážitok.

Je chladný novembrový štvrtok. Ľudia kvôli nepriaznivému počasiu zapaľujú len virtuálne sviečky na virtuálnych cintorínoch a „Dušičkám“ berú tú svetielkujúcu nádheru, ktorá symbolizuje večný život. Vyberám sa medzi kvapky s človekom, ktorému vravím čarodejník a v tichu viaznuceho rozhovoru otvárame brány spiaceho poľa náhrobných kameňov. Cítim, že dnešok je akýsi iný, ja som iná.

Prichádzame k miestu, na ktorom plamienky vzdorujú dažďu a osvetľujú kríž so spasiteľom, Ježišom Kristom. Tam zastaneme a v tichu, ktoré vôbec nie je nepríjemné sa pomodlíme. Nie vážne a so sklonenou hlavou ako inokedy. Modlíme sa s úsmevom na perách, nie preto že si myslíme, že to vyzerá dobre, ale preto, že sa usmievať chceme a hlavy dvíhame k nebu. Človeku o desať rokov staršiemu sa po chvíli pozriem do očí a zdá sa mi, že všetko, o čom som doteraz pochybovala je skutočné. Príbeh, ktorý sa zrodil v srdci dievčaťa a dozrieva v srdci ženy sa mi premieta pred očami a celej atmosfére dodáva chýbajúcu esenciu, ktorá je taká skutočná a taká prítomná, že cítim jej vôňu a dokonca mám pocit, že sa jej dotýkam. Neviem, či to spôsobuje to čarovné stretnutie dvoch podobných duší, kúzlo sviatku, alebo magické prostredie cintorínu, ale stratené dievča vo mne zrazu prestalo blúdiť, zastavilo sa a čosi pochopilo. Boh, ku ktorému sa modlievam, sa mi ticho, no zreteľne predstavil a rozbil tým všetky moje predstavy o ňom.

V ten sychravý deň nesúci sa v znamení smútku za zosnulými mi dal príležitosť stretnúť človeka, ktorý kedysi dávno do môjho života priniesol kúzlo, po rokoch s ním ticho odkráčal a dnes sa vrátil aby mi pripomenul ako veľmi ho potrebujem. A tak sme tam stáli v rukách zvierajúc červený ruženec v objatí jesenného dažďa a plynúceho času a mne sa vôbec nechcelo odísť. Nepripadala som si dôležito a vôbec nie výnimočne. Pripadala som si ako človek, ktorý sa skutočne dokázal zastaviť, pozvať Boha do svojho srdca a nechať sa ním viesť...

Netvrdím, že mám recept na to, ako byť šťastnou, ale mám dôkaz, že sa to dá...:)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?